Uverejnené - magazin GOLDMAN/2010/september
Na jednej zo sociálnych sieti hľadám vo svojich správach odpoveď dievčaťa. Ma sa tam písať o tom, že Uzbekistan cudzinci vnímajú len ako starých mužov v tradičných čiapkach, ktorí hrajú v parku šach a pohľadnicové zábery orientálnych palácov. Namiesto toho nájdem odkaz s iného dievčaťa. Volá sa Firuza F je pekná a na záver správy s jej telefónnym číslom ma pozýva na večeru. Ten odkaz som nestihol prečítať. Nevadí. Hlavné je, že piatich rokoch som konečne sa stretol so Shachriyorom, kamarátom ktorý si robil doktorát v Banskej Bystrici. Bol slušný, vedel s nadhľadom a v pokoji reagovať a pomenovať obyčajné, ale aj neobvyklé životné situácie pri pive.
Armáda pohostinnosti
„Nebojíš sa? Len, aby ti tam niekde ti teroristi neodrezali hlavu.“ počúval som počas mojich príprav do Uzbekistanu. Uzbekistan nie je Afganistan. Kvôli udalostiam z 11.septembra má v názve trpkú príchuť koncovky „– stan“ a to ju na prvé počutie robí nebezpečnou. Stredná Ázia je plná takýchto „stanov“ - Uzbekistan, Kazachstan, Kirgistan, Turkmenistan, Tadžikistan. Majú však skôr sladkú príchuť pohostinnosti. My Slováci sme tiež pohostinný národ. Vítame hosti soľou a chlebom. Je však rozdiel medzi stredoázijskými Uzbekmi a stredoeurópskymi Slovákmi. Naši ľudia musia cudzinca spoznať a potom sú skvelými hostiteľmi. Uzbeci volajú hlasno cudzinca medzi seba na pokec na ulici, alebo k sebe domov na čaj, či dokonca na jedlo.
Máš deti?“ „Máš ženu?“ a „Koľko máš rokov?“sú obvyklé otázky, keď sa zoznamujú ľudia s cudzincom. Dá mi ich aj Bahodir, bývalý vojak bývalého Sovietskeho zväzu. Slovensko pozná. Zapamätal si Bratislavu, Jelšavu a Sliač. Robil šoféra ruskému dôstojníkovi v Prahe. Nie je jediným vyslúženým vojakom, ktorého som stretol v Strednej Ázií a vedel o nás, že sme na mape sveta.
„Máte krásne ženy a dobre pivo. V Taškente sa vášho piva dá napiť, ale vaše zeny mi chýbajú. Rusky mi ich trochu pripomínajú.“ spomína účastník invázie „spriatelených vojsk Varšavskej zmluvy“ v auguste 1968. Okupácia mu priniesla nové vedomosti o krajine v srdci Európy. V mojich očiach sa zaradil sa medzi početnú armádu pohostinných a naozaj priateľských ľudí. „Vy na západe sa pýtate medzi sebou ´Ako sa máš?´, tu sa kladu takéto osobné otázky. Mať veľkú rodinu je pre každého požehnaním a šťastím o ktoré sa usilujú mladý hneď po osemnástich rokoch.“ ,- vraví Sachryior. Ak som odpovedal vyslúženému vojakovi záporne, tak pozeral na mňa ako vyoraná myš. Podobne ako na západe keď nebodaj niekto povie, že sa nemá dobre.
Uzbecká pohostinnosť má niekedy obchodného ducha. Na rozdiel od susedných kočovných národov Kazachov a Kirgizov s ich jurtami, s ktorými boli dnes tu a zajtra inde, Uzbeci mali dávno vystavané mestá, kde sa rozvíjal medzinárodný obchod. Karavány niekedy s viac ako tisíckou tiav a množstvom ludí, ktorí prichádzali z púšte po slávnej hodvábnej ceste potrebovali pohostiť. Samozrejme za úplatu. Dnes v mestách hostia obchodníci turistov a tak obraz krajiny zostáva aj po storočiach nezmenený. Výnimky platia, keď sa človek dostane za hradby turistických centier, či na vidiek.
Na vidieku, či na neznámych miestach sa obchodníci či turisti neobjavujú často. Tam príde cudzinec možno len raz za jedenu generáciu. „Budú na teba ešte dlho spomínať. Pre nich je to veľká udalosť.“ vraví mi s úsmevom Sach, keď mu poviem o mojom nahodnom pobyte u učiteľa ruštiny Ahmadjon na zabudnutej horskej dedine Chelak neďaleko mesta Samarkand.
S kvapkami vody v pol litrovej fľaši sa dostal z kopcov pomaly na asfaltovú cestu vedľa ktorej boli domy. Dedina v miestnom jazyku sa volá kišlak. Tam stretnem učiteľa ruštiny, ktorý ma zavedie do svojho skromného domca s rodinou. Štyri dcéry a manželka. Ponúkne ma vodou s ktorej sa parí. Je horúca, takmer sto stupňov. Teraz pozerám ja ako vyoraná myš. Okoštujem ju a zostane mi prijemne. Vypijem cely liter a cítim sa fit. Najeme sa spoločne čerstvého syra a chleba a trocha baraniny. Len my dvaja chlapy. Ženy su v osobitnej miestnosti a k nám sediacim na pokrovcoch s prestretým obrusom (Dasturhon) nosia po hlavnom jedle rôzne sladkosti. Paráda. Potom ma zavedie k deťom, k ženám. Ponuka ma nocľahom, ale ja som v Samarkande len na 3 dni. A ešte som nevidel tie pohľadnicové zábery. To čo je najznámejšie v Uzbekistane. Registan v Samarkande. Bežím od pohostinnosti k turistickým obyčajom. Je mi divne. Ťažko na duši.
Samarkand
Samarkand je vlakom vzdialený od hlavného mesta asi 4 hodiny pohodlného cestovania v II. triede. Na vlakovej stanici ma čakať Orif. Má mi ukázať mesto a „dohodiť“ dobrý hotel za obstojnú cenu. Vie o mne od Šacha.
Mešká. Tak sa zastavuje pri mne množstvo taxikárov, sprievodcov, ktorý pred stanicou čakajú na turistov. „Viem o dobrom hotely v centre mesta za 15 dolárov. Si katolík? Teraz je akurát svätá omša. Ak chceš, tak ťa tam môžem hneď vziať.“ nenútene rozpráva Poliak Sergej. Starý rodičia sa dostali sem za Stalinovej éry a jeho „vystrájania“ s odporcami režimu. Par rokov po tom čo si poľská komunita vystavala sama kostol, prišlo nariadenie spraviť s neho telocvičňu. Katolícky kostol v Samarkande je jeden z piatich v celom Uzbekistane.
Pri čaji v hoteli sa Orif dozvie, že mám len 3 dni na Samarkand. Je sklamaný. „Chcel som že pôjdeme z priateľmi cez víkend do hôr. Zabijeme na tvoju počesť barana. Opečieme. Zahráme karty, popijeme čaj a vodku.“ Tento zvyk u Uzbekov sa praktizuje, keď príde do domu, do spoločnosti vážený hosť. Nuž len sklamane pokrčím plecami a obaja zadumaný odpijeme zo šálky čaju.
Samarkand je výkladným mestom Uzbekistanu. Jeho význam presahuje hranice krajiny. Hovori sa, že päť návštev Samarkandu sa rovná jednej návšteve Mekky. „Pre moslimov je to jedno zo svätých miest, pretože v Samarkande je pochovaný veľa osobnosti uznanych svätými v Islamskom svete.“ vysvetľuje Šach.
Amir Temur je panovníkom na ktorého sú Uzbeci hrdí. Hovorí sa že bol ešte krutejší ako vojaci. Na enciklopedií wikipedia sa píše: „V roku 1398 vpadol do severnej Indie. Dílli, hlavné mesto tamojšieho moslimského štátu, nechal vypáliť a jeho obyvateľov zmasakroval. Rok na to z Indie odišiel a už nikdy o ňu neprejavil záujem. Zanechal tam iba stovky tisícok mŕtvych a spomienky. Korisť vrátane remeselníkov a umelcov Timur odvliekol do Samarkandu. Uzbek Šach na to reaguje ako väčšina jeho krajanov. “Žiaden veľký panovník sa nestal tým velikým počas pokoja a mieru. Každý z nich sa stal velikým kvôli zjednoteniu štátov, či prepadnutím, alebo zjednotením slabších národov, aby bojovali proti spoločnému nepriateľovi. Prvý prípad z tých bol najsvätejším. K nim patrili Alexander Veľký, Džingizchan, Tamerlan alebo Napoleon. Niekto z nich zničil všetko na ceste iný zas doniesol domov trofej a inteligenciu, aby svoja krajina rozkvitla. Temur patri práve takým vládcom, vďaka ktorému Samarkand je dodnes perlou Ázie.“.
Prvý deň v Samarkande konči zamračenou oblohou a jarným dažďom. V nočnom blúdení po malej panelákovej štvrti skĺznem do suterénu jedného 4 poschodových panelákov. Hra tam hudba. Zbadam bar, pred ním pinpongový stôl s hráčmi a okolo neho chlapov s kolou v ruke. Bývali boxer – majiteľ otvoril pre svojich susedov niečo ako klubovňu. Zavedie ma dalej po chodbe pivnice až k miestu kde sa trénuje jeho syn s rovesníkmi bojove umenie. Nie však šablov ako kedysi, lež v boxeristických rukaviciach.
Zatiaľ čo sa môžu sporiť historici o pravdu, miestny žijú svoj život, turisti okukávajú mozaiky na monumentálnych palácoch najznámejšieho miesta Registanu. Tri nadherne stavby - madrasy. V čase vlády Ulugbega boli madrasi najlepším centrom duchovných univerzít v celom oriente. Rozviala sa tu nie len naboženska filozofia ale aj svetské vedy.
Neďaleko odtiaľ je mešita Bibi-Khanym ktorú postavil Temur po víťazstve v Indie. Mešitu nazval podla mena svojej manželky Saray Mulk Khanym - Bibi znamená Pani.
Smotánka z Chivy
Chiva mi otvorí do široka brány. Keď poviem, ze najznamejsi vedec v meste, v krajine uznaný svetom je môj známi. Neviem ani vysloviť jeho meno preto ho mam napisané na lístku v ruštine a uzbečtine. Každý pozná Šich-ota. Od človeka čo chová kravy pri hradbách mesta, až po rodinu čo má domy po celom Uzbekistane. Všade cítiť úctu v hlase, keď rozprava o človeku, ktorý propaguje svojimi výskumami krajinu a mesto. Spomeniem si na slovensku reláciu „Smotánka“ a úctu k ľuďom, ktorí majú viac ako šesť núl na účte.
Abstraktné číslo nula pochádza z Chivy. V 9 storočí Mohamad al Chorezm vynašiel desatinnú číselnú sústavu. Novú matematickú sústavu uznal pápež Silvester II. (korunoval prvého uhorského panovníka Štefana I.) v 10. storočí na používanie v západnom svete. Prestali sa používať rímske čísla. Po vedcovi „z Chivy“ (po latinsky Al Chorezm) je nazvaný aj algoritmus, ktorý vynašiel. „Tak ako ďalší významní vedci z nášho regiónu študoval a pracoval v akademii v Bagdade. V tých časoch vládli Khalify – vládcovia štátu aj najhlavnejšia nabozenska osoba. Hlavným mestom Khalifatu bol Bagdad. Tam vládol Khalif Mamun, ktorý založil akademiu “Dom mudrosti”, kde pracovali naj naj vedci z celého sveta. Všetci vedeli dobre po arabsky a písali svoje knihy v tomto jazyku. Našich vedcov, ktori v Bagdade študovali a robili vedu na celom svete nazývali arabskymi ci perzskými vedcami. Aj arabské čísla celkom arabské. Náš vedec Mohamed al Chorezm ich síce nevynašiel, ale vyvinul ich použivanie v praxi. Do teraz v niektorých veľkých encyklopediach nájdeš ich ako arabských alebo perzských učencov. A uzbeci nie su arabi ani peržania My ich ale nenazyvame uzbeckymi vedcami. Aby sme nikoho neurazili nazyvame ich nasimi velkymi predkami” vysvetluje mi Šich-ota za pracovným stolom ako inak pri zelenom čaji. Kanceláriu má už roky umiestnenu hned vedla Tash-chauli (kamenny dvor) trónnej siene Alakuli-chana z roku 1831. Tam sa neustále striedajú turisti. Odkedy mesto patrí medzi historické svetové dedičstvo UNESCO prichádza do mesta viac návštevníkov. Pred výstupom na najväčšiu vežu mesta odbočim do ľava smerom ku zatvoreným vrátam. Za nimi je prázdne a tiché nadvorie. Z neho vojdem jednej hlinených prízemných budov. Nieto pálenej tehly v tomto meste. Tak ako kedysi, aj dnes stavajú ľudia domy z hlinených tehlál. Namiesto malty miešajú blato. Hlinené múry chránia obyvateľov mesta a hotelov pred teplotami blížiacimi sa k štyridciatke. Po tom čo prejdem tôňou tmavej chodby, ocitnem sa na malom nadvorí. Miesto dalšich dverí vidím len zavedenú látku. Bráni vetru, aby vdýchol horúci vzduch do pracovne. Spiaceho na prestretom koberci na dlážke vedľa stola najdem dnešného top vedca – archeológa z Chivy. Vyzerá ako ustatý človek zo zjedených vedomostí, ktoré akoby travil v pokojnom spánku.
Slovo medicína pochádza tiež z Khivy. Vačšinu svojho života tam prežil lekár a filozof Ibn Sina, ktorého na západe nazvali Avicena. Avicena – medicina. V desiatich rokoch ovládal celý Korán. Roku 1000 sa presťahoval z Buchary odkiaľ pochádzal do Chivy a stal sa členom „Zboru vedcov“, ktorý štedro podporoval Khalif Mamun. V knihe „Zákony liečenia“ sa delí na 5 velikých časti. 3 z nich sa piše o teórií medicíny, vlastnosti 800 druhov liekov, choroby niektorých častí tela a sposoby ich liečenia. V 4 knihe sa píse o všebobecných chorobách. 5 je o komplikovaných liekoch. V tých časoch on na východe a na západe bol významným ako “Hlava vedcov”, “kráľ lekárov”.” vraví Sach.
Zbalený (lietajúci) koberec v Buchare
Do Buchary z Chivi idem taxíkom. Stovky kilometrov cez kamenitú púšť Karakum za 15 dolárov. Dobrá cena pretože sme v osobnom aute štyria plus šofér. Neďaleko mesta zastaví vodič pri ruskom obchode a kúpi debnu vodky. Moslim ako väčšina Uzbekov, ale nežije v islamskej republike, kde praktizovanie viery strážia zákony štátu.
O Buchare sa zvykne hovoriť, že je jedno z najsvätejších miest Strednej Ázie. Netrva ani minútu, aby človek pri prehliadke mesta neuzrel náboženskú architektúru. Okrem mešít je tu veľmi veľa škôl, kde sa vyučoval korán. Volajú sa medresy. V Nadir Divanbegy medresi je reštaurácia s pódiom. Poobede vyhrávajú muzikanti pre turistov. Abdul Aziz chan medresa zase pôsobí skôr ako chátrajúci bazár s tradičnými výrobkami. Vo voľakedajších triedach, či internátnych izbách žiakov na prízemí s nízkymi vstupnými dverami sú obchodíky. Môžete sa isť pozrieť ako vyzerala taká trieda, ale namiesto stoličiek, tabule nájdete len hodvábne šatky, atlasove obrusy, koberce, ručne maľovanú keramiku s podpisom majstra. Originálne a veľmi ostré díky, s tradíciou podrezavania baranov. S takým tovarom sa kedysi obchodovalo na slavnej hodvabnej ceste. Hneď oproti je Ulugbek medresa ako výstavná sieň všetkých medries.
Do Mir-i-Arab medresy vkĺznem s fotoaparátom. So pozdravom úklonom hlavou, symbolom úcty, sa dostanem až k živému obrazu modliaceho študenta na nádvorí medresy. Smerom k výklenku (Mihrab), ktorý musí byť postavený smerom k Mekke sa chytí za uši a začne sa hlasnom modliť-spievať. Ten hlas poznám z ulice. To nie sú minarety odkiaľ počuť modlenie. Tie aj po tom čo sa rozpadol Sovietsky zväz musia byť ticho.
Okolo siedmej večer začínajú predavači na bazári baliť obrovské koberce rozvešané na stenách skladov. Buchara je kobercami známa. Bucharské a perzské koberce su najznámejšie na svete. Balia orientálne vzory do jednoliatych šedivých rolov a uskladňujú ich do tmavých skladov. Konči sa deň živého handrkovania o cenu. Ostáva prázdno na kedysi živom mieste.
V uzbeckej Buchare končia starobylé dejiny Strednej Ázie. Ruku 1920 po štyroch dňoch bojov dobije Červená armáda pod vedením bolševika Michaila Frunzeho pevnosť Ark. Z nej utečie posledný emir Alim Khan.
Buchara ešte na chvíľu vyhrá krátku nezávislosť ako Bucharska ľudova republika, ale v roku 1924 je definitívne pochovaná v novovzniknutej Uzbeckej SSR. Stíchne posledný minaret ohlasujúci modlitby pre moslimov. Zrolovaný je posledný koberec tradícii.
„Keď sme boli súčasťou Sovietskeho zväzu nemohli sme oslavovať tradičné sviatky ako je napríklad Navruz. Bolo to zakázané. Oslavoval sa po celej strednej Ázii. Je to sviatok jari, kedysi nim začínal Nový rok.“ hovorí môj kamarát Šachrijor.
Ne/tradičný Taškent (Kolotoče a milenci)
Na jar ožívajú kolotoče po všetkých Taškentských parkoch. Boli vystavané ešte za socializmu. Novodobú zabavu sem doniesli Rusi. Mala zakrútiť hlavami Uzbekov, obalamutiť ich. Vykoreniť tradície z ich duše. Začleniť ich do prototypu uvedomelého sovietskeho občana. Ešte dnes sa točia. „Pomaly hľadáme svoju identitu. Je to ťažké po toľkých rokoch.“ hovorí Šachrijor. Veru áno. Vidím to na vlastné oči Miesto konských dostihov, kohútích zápasov a zápasu na koňoch. Namiesto týchto zaujímavosti vidieť parkoch len stánkari s občerstvením, obchodníci s gýčom. Medzi tym sa nájdu pódia kde spievajú miestne hudobne skupiny.
Z ničoho nič sa pred blúdnym cudzincom v Taškente objaví diktafón. „Ako sa vám páči Navruz?“ pýta sa ma novinárka z mienkotvorného denníka Uzbekistan Today. Diplomatickou predohrou sa dostanem k tomu, že som čakal trocha viac. „Ako sa vám páči Taškent?“ pýta sa ďalej sympatická novinárka. Úprimne bez rozmýšľania odpoviem: Toto mesto je neuveriteľne čisté. Mám problém vidieť špinu. Bol som aj v starom meste a bol som prekvapený, že aj keď bola cesta rozbitá bola čistá vyzametaná. Na každom kroku vidieť zeny s metlami. Na druhý deň sa nájdem na druhej strane spolu vyjadrením s uzbeckého historika, riaditeľa kultúrneho centra, riaditeľa strednej školy rozprávajú s sviatku Navruz.
Zabudol som jej ešte povedať nepodstatnú vec. Je perfektne, že na každej ceste stači zdvihnúť ruku a hneď zastaví auto a po krátkej dohode vezme človeka tam kde potrebuje. Pre nás je to lacný taxík dostupný hneď a bez čakania.
Moje pozvanie na večeru novinárka neprijme. Vedľa nás je svedok – fotograf. Aj vo voľnejšom Taškente zostali zvyšky konzervatívnosti. Nedávno bolo na hanbu držať na verejnosti za ruky. O bozkávaní ani nehovoriac. Zeny síce chodia vyzývavo v lete oblečené, ale mat milenca je neobyčajne. Keď dievča s niekym chodí predpoklady sa, že to bude jej ženích.
Milenci sú však všade na svete. „Tu chlapi doma nemôžu milovať, tak ti z plebsu si prenajímajú byty. Buď si dvaja traja chlapi prenajmú spoločne byt a striedajú sa. Pondelok ten par, v utorok iný. Iný variant je že za jeden deň tam môžu ísť aj niekoľkí a môžeš to prenajať za par hodín a platíš za každú hodinu, ale aj tak to nie je lacno. Bežná cena sa pohybuje medzi 5-10 $ za hodinu. Preto je lepšie prenajať za cely den a môžeš tam byt toľko hodín koľko sa ti chce.“ Bahodir bývalý „rusky“ vojak s rozhorčením objasňuje chlapské problémy bežného Uzbeka v Taškente.
Firuza F má 20 rokov. Pravdepodobne je pred svadbou. Spätne ju vidím ako sa blázni s kamarátkami na „babylonskej veži“ v Taškente. Prezident ju dal postaviť pre mladých ľudí. V centre mesta s výhľadom na hlavné mesto pohostinného „stanu“ Uzbekistanu.
Martin Baláž
martin.blondys@gmail.com
